Tada Hiroshi

Prvú časť si môžete prečítať tu ›

Druhú časť si môžete prečítať tu ›

Tretiu časť si môžete prečítať tu ›

Štvrtú časť si môžete prečítať tu ›

Piatu časť si môžete prečítať tu ›

Tada: Prvé bolo kokyu-ho. Sedieť v seiza, zosúladiť sa so zvukom zvona, spievať verše zo šintoistických modlitieb hlasom svojho celého tela. Časom, keď ste sa unavili a hlas vám odišiel – „buum“, dostanete úder zozadu po chrbte. Keď sa to stalo, hlas vám opäť začal pracovať (smiech). No, ak ste to boli schopní robiť každý deň desať hodín v kuse, počnúc štvrtkom a pokračovať až do nedele, potom by ste sa mohli po prvýkrát stať členom. V tom čase som trénoval karate aj aikido, takže som bol fyzicky silný. Nech by som robil čokoľvek, necítil by som sa unavený, ale znecitlivel by som až po horný okraj pupka. Pretože sme sedeli v seiza. Ale aj vtedy tam bolo niečo celkom záhadné – hoci ma udreli do chrbta dosť silno nato, aby sa  mi narobili modriny, keď sa skončil tréning, celé telo som cítil ako oživené a moja pokožka žiarila. Je to to isté, ako keď neustále praktizuješ určitý druh kokyu-ho, ktoré očisťuje myseľ a telo. Vtedy som tomu vôbec nerozumel, ale váš hlas a hojdanie zvončeka sa navzájom prispôsobia.

Uchida – nikdy si tam nešiel?

Uchida: Nikdy by som nemohol ísť na také desivé miesto… (smiech). 

Tada: Všetci vedúci tu v (Gessouji Dōjō / 月窓寺道場) tam chodia! Z Jiyūgaoka možno len Aki Kobori (小堀秋) a Ryōzō Hirose (広瀬良三). Chodia tam aj cudzinci a pán Masumori Aoki (青木増盛) tam začal chodiť po šesťdesiatpäťke. Ženy tiež chodia. Je to v poriadku. Keď do toho skočíš rovno, nie je to také hrozné, ako o tom hovoria ľudia zvonku.

Uchida: Poznám jedného mladého muža, ktorý cvičí aikido na univerzite a Ichikukai si veľmi obľúbil. Po prvom raze sa stal na tom závislým a zdá sa, že tam chodí dosť často. Keď sa ho spýtam: „Baví ťa to?“ odpovie: „Je to zábava!“… (smiech)

Tada: Dokážeš zapáliť svojho ducha. Keď som bol mladý, chodil som tam každý mesiac. V 39. roku éry Shōwa (1964), v roku, keď som odišiel do Európy, sa presťahovali z Nogatamachi do Maesawa v Higashi–Kurume. Bolo to kvôli sťažnostiam na hluk (smiech).

Uchida: Ešte jednu vec som sa chcel spýtať. Keď učím cudzincov, často si myslím, že štruktúra ich tela a spôsob, akým ho používajú, sú iné, ale keď sa s Tebou rozprávam o Tvojich skúsenostiach s vyučovaním aikido v Európe, nemám pocit, že by bol v ich telách nejaký veľký rozdiel…

Tada: Nie sú veľmi odlišní. Dá sa dokonca povedať, že sú úplne rovnakí. Nikdy som s tým nemal žiadne problémy.

Uchida: V nedávnom článku som písal, že Európania majú iné fyzické vnímanie ako my a že aj ich spôsob používania tela je odlišný. Ich názvy pre rôzne časti tela tiež nie sú vždy v súlade s našimi. Napríklad, keď učím aikido Američanov, osvojiť si niektoré typy pohybov je pre nich mimoriadne ťažké. Aké sú Vaše skúsenosti s týmto?

Tada: Úplne odlišné. Okrem Hombu dojo som trénoval aj so študentami v aikido skupinách z Defense agency (agentúra obrany), Keio univerzity, Waseda univerzity a Gakushuin univerzity, ale nie je v tom žiadny rozdiel. 

Odišiel som v roku 1964 a prvý Sho-Dan (1. an; pozn. prekl.) som udelil v roku 1968, no v žiadnom prípade nebol na nižšej úrovni ako japonský Sho-Dan. Mali výdrž a boli silní. Odišiel som v 39. roku éry Shōwa (1964) a vrátil som sa v roku 46 (1970), ale tí, ktorí cvičili nepretržite, sa stali zručnými. Koľko z obsahu však skutočne pochopili, je iná otázka. Pri vyučovaní som nemal ani najmenší problém. Nielenže zvládali techniky v stoji, ale  rovnako dokázali vykonávať hanmi–handachi a suwari–waza ako v Japonsku (čiastočne v kľaku a stoji alebo len v kľaku; pozn. prekl.). Čiastočne je to aj tým, že v aikido neexistujú súťažné zápasy, ale myslím si, že je skutočne úžasné, že tam neboli pocity konfrontácie alebo súťaživosti. Možno som to však len nedokázal úplne pochopiť kvôli jemným jazykovým rozdielom…

Uchida: Nie, nie. Táto diskusia je pre mňa skutočným odhalením. Som si istý, že Vaše vnímanie tela siaha oveľa hlbšie. Existuje nejaký základný spôsob používania tela, ktorý je spoločný pre všetkých ľudí na svete?

Tada: Na začiatku som jazyku veľmi nerozumel. Neustále som so sebou nosil malý slovník z univerzitného kníhkupectva. V každom prípade, či už v tréningu alebo v iných situáciách, všetci bez váhania napodobňovali všetko, čo som robil, takže aj v bežnom živote som musel byť neustále v strehu!

Ako som už spomenul, v Benátkach v roku 1968 sme začali s najnáročnejším druhom tréningu – s pochopením slobody ducha (とらわれない心) a Anjo Daza (安定打座)  (nehybná meditácia v sede, pozn. prekl.) To, čo nemožno konkrétne pochopiť prostredníctvom konkrétnej metódy, sa nedá ani trénovať.

Samozrejme, v Taliansku sa pridávali stále noví a noví členovia na tréning Ki no Renma (zdokonaľovanie a kultivácia ki). Nebol tam ani náznak odporu. Bolo to rovnaké, či sme cvičili ken, jo, alebo kokyu-ho.

Uchida: Je zaujímavé, že ste takto prilákali toľko Talianov. Čo hľadali, keď prišli?

Tada: Samozrejme, záležalo na každej osobnosti, každý mal na začiatku iné ciele. Spočiatku boli aj ženy, ktoré si mysleli: „Som príliš slabá, ako zajac, nejako sa chcem stať vlkom a so súperom pozametať podlahu.“ No potom boli sklamané, keď zistili, že „aikido je láska alebo harmónia“ (smiech).

Uchida: Takže skončili?

Tada:  Nie, pokračovali aj tak (smiech).

Uchida: Bol som na tom rovnako (smiech). Pokiaľ ide o východnú duchovnú kultúru, boli tam aj takí, ktorí o nej už vopred vedeli a práve to ich pritiahlo?

Tada: Bol tam profesor Mergé (Salvatore Mergé). Písal som o ňom v pamflete Aikikai d’Italia “Zakladatelia Aikikai d’Italia”.

Počas vojny bol Mergé pridelený k Talianskemu veľvyslanectvu v Japonsku. Po vojne sa vrátil do Talianska a stal sa učiteľom na škole pre východné jazyky. Počas pobytu v Japonsku sa Mergé sensei dopočul sa o aikido a išiel navštíviť Ueshiba dojo. Tam mu však povedali, že nemôže vstúpiť. V tom čase boli na vstup do Ueshiba dojo potrebné dve odporúčania a cudzinci neboli prijímaní. Napriek tomu, pán Mergé každý deň sedel pred dojom, až kým mu nebolo umožnené vstúpiť. Prejavoval veľkú vďaku a úctu O-Sensei-ovi.

Bol prvým človekom, ktorý v Taliansku hovoril o O-Sensei-ovi. Študenti japonského jazyka, ktorí ho počuli rozprávať, boli prví, ktorí sa zapísali na tréning.

Okrem toho tu bol známy odborník na východné štúdiá a prekladateľ „Upanišád“ do taliančiny, profesor Filippini, ktorý počul môj výklad o aikido a okamžite vyhlásil: „Aikido nie je šport, aikido je japonská kultúra, pohybujúci sa zen.“

Tento výrok bol preložený do taliančiny Danielou Marasco (členkou Gesouji Dojo) z môjho textu „Zakladatelia Aikikai d’Italia“ (イタリア合気会を創った人々) pre „Aikido Tankyu“.

Uchida: To je pôsobivý základ. 

Tada: Oficiálny názov pre Aikikai d ‘Italia je “Associazione di Cultura Tradizionale Giapponese” (日本伝統文化の会), rozpoznaná ako nezisková organizácia, číslo N. 526, prezidetom Talianskej republiky 8.7.1978. Byť rozpoznaný talianskou vládou už rozhodne niečo znamenalo. Jedna vec pre Japoncov je vytvoriť organizáciu, ktorá propaguje japonskú kultúru a premýšľať o žiadosti o uznanie ako vládna spoločnosť, ale takéto povolenie sa často nedostáva.

Uchida: Je to rozhodne pôsobivý základ.

Tada: V súčasnosti má okolo 5000 členov, vznikla z ročných príspevkov platených členmi. V zahraničí, keďže tento druh organizácie nemá žiaden zdroj externého financovania na podporu výdavkov vynaložených na jej údržbu a rozvoj, nezávislosť sa dosahuje prostredníctvom značných členských ročných poplatkov. Ide o silné pocity nadšenia pre asociáciu.

Uchida: Akí ľudia tam prišli, okrem tých spojených v Mergé sensei-om?

Tada: No bolo tam veľa rôznych typov ľudí. Samozrejme, veľa ľudí malo záujem o Japonsko. Lekári, právnici, študenti a tí, ktorí mali vzťah k telesnej výchove. Baletní tanečníci, ľudia, ktorí videli ukážky, a tí, ktorí prišli prostredníctvom predstavenia. Ak by som to mal povedať, väčšina z nich boli intelektuáli. Toto súvisí len s aikido, je to rovnaké v každej krajine.

Uchida: Prečo to tak je?

Tada: Žeby preto, lebo počuli chýry o Morihei Ueshiba sensei-ovi, prečítali si niektoré knihy alebo sa dozvedeli niečo o tom, čo je aikido? Aikido má tiež svoj vlastný špecifický rytmus. Základom tohoto rytmu je slobodný duch (とらわれない心), čo práve silno vyciťujú. Po zhliadnutí ukážky povedal jeden univerzitný profesor: „Mne sa zdá, že aikido je to isté ako hudba.“

Uchida: Aký mentálny postoj vyžadujete od svojich študentov (deshi)?

Tada: Nuž, keďže existuje mnoho rôznych typov študentov, nemôžem to jednoznačne sumarizovať. Nie každý sa stane profesionálom. Sú aj takí, ktorí cvičia len do istej miery, ako metódu na udržanie zdravia.

Avšak nemôžete sa neustále pozerať sem a tam. Kedysi dávno, keď môj otec začal študovať lukostreľbu, môj pradedo ho varoval pred dvoma vecami.

„Nikdy nečítaj knihy o lukostreľbe. Nikdy nekritizuj techniku iných.“ — tieto dve veci. „Nikdy nečítaj knihy o lukostreľbe“ — do veľkej miery preto, že to vedie k pochybnostiam. Napríklad: „Môj sensei povedal toto, iný sensei povedal tamto. Je to úplne odlišné. Ktoré je lepšie? Možno, ak si vezmem to najlepšie z oboch metód…“. Toto je ukážkový príklad niekoho, kto sa nikdy nezlepší.

Uchida: Nemyslím si, že existuje veľa kníh o aikido.

Tada: Knihy sú určené pre ľudí, ktorí sa už niečo naučili, aby nezabudli alebo pre tých, ktorí vidia svojho učiteľa len raz za rok — ako referencia pre tento typ ľudí. V prvom rade sa však nikdy nezlepšíte iba čítaním.

Uchida: Čo keď rôzni skúsení ľudia diskutujú o umení, napríklad knihe o teórii nejakého umenia? Čo tak niečo také?

Tada: Niečo také je v poriadku. Ak sa však pri čítaní pomýlite, stane sa vám, ako sa hovorí, že budete „uhryznutí tajomstvami“ (極意にかぶれる). V minulosti takéto knihy neboli veľmi obľúbené.

Uchida: Čítali ste „Magická technika mačky“ (猫の妙術). Nikdy predtým som nečítal žiadnu knihu o budo, ale po tom, čo som o nej počul od Vás, som si pomyslel: „Ah, možno je v poriadku, ak si niečo také prečítam.“ A potom som prečítal veľa ďalších vecí, bol to zlý nápad? Bol som „uhryznutý tajomstvami“? (smiech)

Tada: Ak si pri aikido tréningu nedáte pozor, tiež sa niekedy môže stať, že niečo „preskočíte“. V čase, keď by sa mal začiatočník sústrediť na dôkladný základný tréning, sa pokúša robiť niečo, čo je možné iba pre skúseného adepta, a tým si svoj tréning pokazí. Nakoniec sa z jeho základov stane chaos.

Oshou-san (hlavný kňaz v Gesouji) napísal „Kyakka Shouko“ (脚下照顧 / „Dôkladne si všímaj, čo máš pod nohami.“), teda „Dávaj pozor, kam šliapeš!“ Aj tento dôležitý bod často uniká pozornosti.

Uchida: Dnes existujú periodiká, ako napríklad „Hiden-Koryu Bujutsu“ (秘伝·古流武術) a rôzne články o technickej teórii a tajomstvách bojových umení je možné čítať v podobe časopisov — ako forma „Kobudo žurnalistiky“. Odporúčate začiatočníkom, aby sa takémuto čítaniu vyhýbali?

Tada: Ľudia, ktorí si to chcú pozrieť, nech si to pozrú. Avšak pre tých, ktorí to s hľadaním cesty myslia vážne, to často vedie k zbytočnej zachádzke.

Uchida: A čo niekto ako ja?

Tada: Veľmi sa nezlepšíš. Len si na seba naložíš veľa zbytočnej záťaže.

Uchida: V Kobudo sa objavuje „nová vlna“ s ľuďmi o jednu alebo dve generácie mladšími ako Vy, ako sú Hiroyuki Aoki (青木宏之 / Shintaido), Yoshinori Kono (甲野善紀), Tetsuzan Kuroda (黒田鉄山 / Shinbukan Kuroda Dojo) a Kajo Tsuboi (坪井香譲 / Kiryuho), ktorí robia zaujímavé veci. Vďaka nim rastie medzi mladými ľuďmi nadšenie. Čo si o nich myslíte?

Tada: Prečo nie?

Uchida: Čo tým myslíte, keď hovoríte „Prečo nie?“?

Tada: Už som o tom hovoril, o tom, aké boli tradičné metódy v čase môjho otca. Bolo to so zámerom trénovať ako profesionál. Existujú však aj ľudia, ktorí nemajú svojho sensei-a. Najhorší prípad je, keď niekto chce študovať, ale nemá sensei-a. Niekto, kto si nevie nájsť vlastného shihan-a.

Uchida: Ak je učiteľ prítomný, potom môže človek napredovať bez čítania kníh alebo porovnávania, je to to, čo myslíte?

Tada: Niečo také. To isté, ale iné (smiech). Nie je to až také ťažké. Avšak teraz je to mimoriadne ťažké. Od detstva sa recitovali Shishogokyou (四書五経 / Štyri knihy a päť klasík konfucionizmu) a vykonával tento spôsob myslenia. Vyrastal som v tom svete, ale teraz je to úplne iné. Kritická analýza v modernom európskom alebo americkom vedeckom štýle je v kurze a je to spôsob, akým sa svet vychováva. Možno je niekto schopný dosiahnuť určitý bod, ale neviem, či je možné, aby sa objavil naozaj veľký budoka. Myslím, že to bude ťažké.

Uchida: Ako si myslíte, že bude aikido riadené v budúcnosti?

‹ predošlý | ďalší ›